Gabriel Lešinský je jediný profesionální jeskyňář, kterého znám. Je z Košic a patří k páté generaci jeskyňářů působících v oblasti Slovenského krasu. Je zakládajícím členem Speleoklubu Drienka a více než 30 let pracuje ve Slovenském múzeu ochrany prírody a jaskyniarstva. Podílel se na objevu několika jeskyní na Slovensku i v Maďarsku a věnuje se také jejich dokumentaci a popularizaci. Jeho práce je prodchnuta respektem k přírodě i lidem a často říká: „Človek je na jaskyniach to najkrajšie a najlepšie.“ Rozhovor s ním ponecháváme po slovensky, i s východním přízvukem – pro autenticitu.
Proč vlastně lezeš do jeskyní a jak jsi s jeskyňařením začal?
Priviedol ma k jaskyniam spolužiak z gymnázia. Jedného dňa mi povedal, že nerobí, nevenuje sa už len horolezectvu, ale začal sa venovať aj jaskyniam. A povedal to tajomne a zároveň ma pozval na akciu s jaskyniarmi. A vtedy som sa zoznámil s Gustom Štibrányim. Boli sme na Hornom vrchu. Bolo to ešte pred revolúciou, na jeseň v roku 1989. Ešte predtým mi požičal literatúru, aby ma nejak tak do toho uviedol a potom sme začali spolu kopať. Kopali sme na viacerých planinách. Dokonca sme spolu urobili aj prvý objav na Silickej planine a takto v podstate som začal s jaskyniarstvom.
Máš nějaké intelektuálně náročnější koníčky, než kýblování bláta? Třeba… kaktusy?!”
Toto nie, ale venoval som sa množstvu aktivít. Začínal som ako atlét. To som robil niekoľko rokov, kým som chodil do školy. Potom som sa začal venovať výskumu obojživelníkov a plazov. Potom som začal lietať na vetroňoch ako šestnásťročný. Urobil som si večernú pilotnú školu. Začal som lietať na rogale, ale to bolo neskôr. Vtedy som sa v krase veľmi rozlietal, lebo sme zvykli lietať z Jasovskej planiny, na Dolnom vrchu sme lietali. No a potom som sa venoval mapovaniu biotopov. Chodil som samozrejme do školy ešte a venoval som sa aj také zvláštne a outdoorovej aktivite, dnes sa tomu hovorí umenie prežiť. Takže som chodil v mrazoch, v zime spávať aj celý týždeň bez ničoho. V podstate spal som len na dvoch stromoch zavesený. Alebo som prespal senníkoch, čiže snažil som sa nejak vybudovať si odolnosť voči takýmto podmienkam. Tak tomu som sa venoval. Ešte som spieval vo folklórnom súbore napríklad, hej. Čiže tých aktivít bolo veľa. Napríklad sme chodili na expedície za žralokmi do Juhoafrickej republiky. Venovali sme sa propagácii ochrany žralokov.
Nejoblíbenější alkoholický nápoj?
Nepijem alkohol prakticky vôbec, ale raz, dvakrát ročne si dám dobré vínko, keď je výnimočná príležitosť. Mám rád biele a vyslovene len z oblasti, ktorú ja mám rád a to je tokajská oblasť. A mám aj vlastného vinára, u ktorého si zvyčajne kupujem. Tých vín je možno len 50 za celý rok. Takže ja si vyberiem také fajné kúsky, ktoré mám rád a toto si dám. Ale to je veľmi málokedy.
Kolik piv jsi nejvíce vypil za jeden večer?
Začal som piť pivo až ako 34 ročný, aj to len preto, že ma naštvali chlapci v klube. Po akcii kopacej si oni všetci v krčme dali pivo, ja som si dal kofolu obligátnu. No a proste mi to vyčítali nejakým spôsobom, že čo ja? Čo mám k pivu vyjadrovať, keď som ešte ani nepil pivo. Tak som sa naštval. Kúpil som si v Tescu, pamätám si, asi 10 druhov pív rôznych a som ochutnával, že ktoré by mi asi chutilo. A si predstav len dve. Jedno je Budvar, druhé Plzeň. Tieto si vypijem a pijem len jedno pivo asi ročne. Aj to musí byť horúco a musí byť po kopaní.
Oblíbení filmoví, literární a komiksoví hrdinové a proč?
Jój tak čo sa kníh týka, tak samozrejme Verneovky, Old Shatterhand a Winnetou a tieto veci. Čo sa týka komiksov, tak Calvin a Hobbes, po tom ako sa volajú,…. Asterix a Obelix. A ja som sám písal vlastné komiksy, aj som ich kreslil. Veľmi dobre som vedel kresliť po otcovi, lebo otec aj dedko boli maliari, takže to na mňa prešlo a karikatúre som sa venoval dlhodobo na škole. Takže celá trieda čítala moje zošity, čo som kreslil modrým perom guľôčkovým. Musím to mať doma dakde u otca odložené, ale nevidel som to 30 rokov 40. Taký najúžasnejší film, čo mám najradšej je Baraka, Interstellar. A čo ešte,.. Vtedy na západe.
Krasové hospody, které můžeš doporučit.
Hospod u nás teda krčiem strašne veľa zaniklo, kde sme my po kopaní chodievali. Ale ešte chodievam, teraz do reštaurácií. Čiže keď kopeme, jak teraz v nedeľu budeme kopať na Silickej planine, tak ideme do Révy na Soroške. Tam chodíme do reštiky na halušky a ešte sem tam sa zastavíme v Orgováne v Moldave (pozn. Moldava nad Bodvou.) a Myslave v Kolibe to je asi všetko.
Co bys rád dostal na Vánoce?
Nič nepotrebujem. Ja už ani nič nechcem. To vyslovene hovorím, aj rodine nechcem nič. Mám všetkého potiaľ a dokonca neviem, čo so svojimi vecami urobím, lebo mám toho spústu. Veľké množstvo kníh, ktoré už nikto nečíta, to je tisícka kníh odbornej literatúry. Neviem, čo s tým mám robiť. Knižnice to neberú, ľudia to nepotrebujú. Nikto to čítať nebude. Takže či materiálne alebo iné veci? Ja mám konkrétne veci rád. Či ich robím, prežívam alebo vlastním. A do toho sa ťažko niekto trafí. Ja nič nechcem, ani pobyt, ani more, ani nič nepotrebujem.
Pokud by sis sám sebe představil jako hlavního hrdinu jeskyňářského filmu, co by sis vybral do soundtracku?
Joooj, tak to by som si sám robil hudbu, jednoznačne. Lebo koľko…40 – 43 rokov hrám na gitare, čiže samozrejme som skladal vlastné pesničky a dokonca som si nahrával 5 hlasy. Tak intenzitne sa venujem aj hudbe. Nepoznám noty ani nič také, ale mám dobrý sluch, takže dokážem vlastne z počutia zahrať, hej. Takže to by bola vlastná tvorba. Vlastná tvorba. Čiže v tomto slova zmysle, keď napríklad som urobil tri knižky teraz, sám si robím text, sám si robím fotky, sám si robím proste celú tú kontrolu. Mám rád keď je to aj s chybami, ale čisto odo mňa. Celé je to takto pravdivé.
Nejinspirativnější jeskyňář/jeskyňářka?
Ján Majko. Objaviteľ Domice, objaviteľ mnohých jaskýň na Slovensku. Náš veľký vzor. Začínal vlastne v roku 1923, čiže 102 rokov je tomu. Od neho sa odvíja klasické jaskyniarstvo, ako ho poznáme. Prolongačné, kopacie, lezecké. Toto on začal. Pred ním bol ešte Alois Král, ktorý objavil Demänovku (pozn. Demänovská jeskyně svobody) 2 roky predtým než Majko začal. Asi si to prečítal, osvojil si to a v teréne to uplatnil. To, čo Alois Král z Tišnova povedal. Dokonca ho považoval celý svoj život za svojho učiteľa. Ja som čítal jeho listy, jeho kalendáriky, spôsob akým sa vyjadroval, spôsob akým pristupoval k ľuďom. Moja mama ho osobne poznala, môj strýko s ním jaskyniarčil. Čiže vieš, keď sa ti zo všetkých týchto zdrojov vyplaví ten materiál. Toto som absorboval a on je pre mňa človek s veľkým Č.
Co jsi praktikoval za sporty před jeskyňařením, nebo nyní současně s jeskyňařením? Nějaké úspěchy?
Robil som dlhé roky beh, čiže som veľa behal. Neskôr som robil atletiku, behy na dlhé trate, 1.000, 1.500 metrov, 12 minútovka a potom som začal ešte na strednej škole robiť cross, to znamená po lese behať. Orientačný beh som takisto robil, hej. No a jediný môj úspech… Nedá sa povedať, že by som bol zlý atlét, ale nikdy som nebol ten najlepší, vždy som bol druhý, tretí, piaty… A pamätám si jedno, že môj rekord na 1.500 metrov bol 5:22.6. Ten čas vydržal vyše 20 rokov, lebo som ho po dvadsiatich rokoch našiel na nástenke v škole, kde sa pravidelne aktualizovali údaje a tam bol furt. To bolo minútu za svetovým rekordom.
Nejintenzivnější jeskyňářský zážitek?
Všetky objavy a hlavne prežívanie s tými ľuďmi, lebo na jaskyni je najkrajší človek. Preto má jaskyňa význam, lebo ju s niekým objavuješ, s niekým skúmaš, s niekým sa o nej pohádaš. Jednoducho vzťahy, to je to naj.
Jakou nejstupidnější věc jsi provedl v jeskyni, nebo na boudě?
My búdu nemáme. My sme vždy spali na karimatke, v spacáku, bez stanu. Nikdy sme nenosili stany, len karimatka a spacák. To bolo celé. Najstupídnejšia vec, čo mi tak teraz nabehla do hlavy, je že, tak som sa tešil na novo objavenú jaskyňu. Zhodou okolností z nej stúpala voda a vylievala sa z nej. Takže ako sme prišli na lokalitu po ôsmich kilometroch chôdze, každý mal tri batohy, plno vecí. Prišiel som spotený, všetko som zhodil a utekal k diere, strčil som do nej hlavu a vtedy sa uvoľnil zo stropu kameň a rozbil mi hlavu. Čiže toto bola najstupídnejšia vec, lebo netreba sa ponáhľať, diera neujde. Do jaskyne treba vstupovať zásadne s ochrannými pomôckami. Treba mať rukavice, treba mať kombinézu, treba mať prilbu, treba mať svetlo, netreba proste ťahať čerta za chvost. To bola hlúposť, čo som urobil.
Máš nějaké jeskyňářské cíle?
Jasné, veľa. Celé jaskyniarstvo robím preto, aby som pochopil, prečo tam diery sú, prečo vyzerajú ako vyzerajú. A chcem ich všetky poznať. Čiže z 1.400 jaskýň v Slovenskom krase mi chýba ešte 200. Vzhľadom na to, že pracujem v jaskyniarstve, tak som mal unikátnu možnosť, čas a finančné prostriedky na to, aby som to všetko prechádzal a tie súvislosti, ktoré sú medzi jaskyňami nejak z toho krasu vytiahol. Teraz to mám všetko v hlave. Ešte si to ukladám na svoje miesto, ale vidím rozdiely vo veku, v morfológii, speleogenéze, histórii, kde sa akí ľudia motali, aká skupina ľudí to objavila a kedy. Čiže aj tá chronológia tých eventov, ktoré sa okolo tých jaskýň točili. Potom napríklad taký parameter, ako je perspektivita. Nie každá lokalita je perspektívna. Ale ja už mám vo svojej hlave predstavu, kde by som určite kopal, kde by som možno kopal a kde by som určite nekopal. Čiže všetky tieto údaje, ktoré sa mi nazhromaždili za 38 rokov od roku 1987. Takže toto všetko sú moje ciele. Dať to na papier a raz a navždy to vypovedať. Ja neviem kto bude mať ešte takú možnosť, ako som mal ja.
Jak kloubíš jeskyňaření s normálním životem?
Nie je tam žiadny rozdiel. Furt som v robote a je jedno či sedím na záchode, na zastávke autobusu, sedím v krčme alebo v reštaurácii. Furt to máš v hlave a furt sa ti to tam melie, pretože deň predtým si bol v robote v teréne, zajtra ideš do iného terénu už s kamarátmi, čiže z tej hlavy to nie a nie odísť.
Bzučí to ako v úli a musím s tým žiť. Neni to problém, lebo proste tým, že presne viem čo chcem a presne viem, čo nechcem, viem sa venovať rôznym veciam, hej. Toto je pre mňa veľmi dôležitá vlastnosť. Čiže ja som 24 hodinový jaskyniar, ešte sa mi o tom aj sníva, dakedy to dokonca nedokážem rozoznať. Vstanem ráno a v tej chvíli neviem, či to, čo mám v hlave, či je pravda alebo či to je len sen. Ale predstav si, zažil som fyzickú únavu zažil som aké také malé vyhorenie z konkrétnej lokality, ale nikdy sa nestalo, že by som to prestal mať rád a že by som to prestal rád robiť. Že by ma tam neťahalo, že by som ráno vstal a nechcel by som sa vrátiť do krasu.
Jak by ses charakterizoval a jak myslíš, že působíš na ostatní?
Na to je presná odpoveď. Ja som vo vzťahu k speleológii informovaný laik. Čo sa týka prolongačného jaskyniarstva sa považujem za odborníka. Čo sa týka znalectva krasových území sa považujem za znalca predovšetkým v Slovenskom krase. Z odborného vedeckého hľadiska som diletant, samouk. Všetko som si naštudoval, skonfrontoval priamo s činnosťou v teréne, ale nemám na to školy. Ale prežil som úžasný život v teréne, nekonečných 38 rokov v kuse trvajúci. Či to bol výskum žiab, hadov, jašteríc a neviem čoho všetkého. Či to bol výskum žralokov, či to bol výskum jaskýň, či to bol výskum biotopov. V noci sme sa tomu venovali. Všetky štyri ročné obdobia, to sú tisícky, tisícky akcií odrobených, prespatých, prežitých prechodných, pretrpených priamo v teréne.
Nějaké motto? Vzkaz čtenářům?
Áno, určite. Quidquid agis, prudenter agas et respice finem. To znamená čokoľvek robíš čin múdro a pamätaj na koniec. To platí všade, aj v jaskyniarstve, aj v živote.
Díky moc za rozhovor.
